Stojím tam paralyzovaný a ona na mňa naliehavo kričí: „No tak streľ! Strieľaj!“
„N-neviem, ja...
prečo-- Dosť!“ Ruky sa mi trasú, cítim, ako sa ich zmocňuje chlad. Strácam
nad nimi kontrolu, mám pocit, ako keby ani neboli moje. Váham.
Neustále na mňa dolieha: „Tak
už to ukonči! Rýchlo, už nie je čas...!“
Zima. Strach. Streliť - nestreliť? Strácam seba. Všetko
černie. Všetko sa to na mňa valí ohromnou rýchlosťou. Berie mi to dych a...
PRÁSK!
Po tom, čo ten otrasný zvuk ustal, tam dole sa mi rozlieva
teplo a s hrôzou si uvedomujem...
Dosral som sa ako nikdy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára